Archeologička Tereza: Vo svojej štvrti nepotrebujem anonymitu, ale hlbšie vzťahy

Archeologička Tereza: Vo svojej štvrti nepotrebujem anonymitu, ale hlbšie vzťahy

Tereza Štolcová je archeologička, ktorá sa špecializuje na skúmanie pravekého textilu a koží. Okrem netradičného zamestnania je mamou dvoch detí a tvorí jeden z pilierov susedskej komunity v 500 bytoch na Nivách, kde už 16 rokov býva. Počas prechádzky sme spoznali jej obľúbené miesta a rozprávali sme sa o tom, prečo sa rozhodla zmeniť svoje okolie a inšpirovať ľudí k spoločnej aktivite.

V rozhovore prezradila viac o svojom povolaní, o problémoch, ktoré dokážu ľudí spájať, ale aj to, prečo jej kuchár zo Žufane dáva echo, keď robí frankfurtskú polievku. Vysvetlila tiež, ako sa podľa nej Mlynské nivy menia, čo jej v 500 bytoch momentálne najviac chýba a kam by chcela  susedskú spoluprácu posunúť.

Ako si sa dostala k archeológii? Nie je to práve bežné zamestnanie…

Bude to znieť ako klišé, ale ako dieťa som mala rada Indianu Jonesa. Rýchlo som pochopila, že ten film nemá s archeológiou veľa spoločného, takže som sa počas strednej školy prihlásila na archeologický výskum do Gerulaty v Rusovciach. Tam som chvíľu pracovala, kreslila nálezy a potom, keď prišlo na to, kam na vysokú školu, tak som neváhala.

Čo teda robí archeológ v skutočnosti?

Archeológ k svojej práci potrebuje nález – ten spracuje, skúma a následne svoje zistenia publikuje. Mojím celoživotným nálezom je kniežacia hrobka z konca 4. storočia (n. l.) v Poprade – Matejovciach, ktorá sa našla v roku 2005. Tomuto objavu sa občas hovorí slovenský Tutanchamón, pretože sa svojou jedinečnosťou i prítomnosťou organických materiálov zaraďuje medzi európske unikáty. Pochovaný tu bol mladý muž, pravdepodobne knieža z germánskej elity.

Vedela by si prezradiť viac? Čo presne ste našli?

V hĺbke 5 metrov sme objavili veľkú zrubovú stavbu, vo vnútri ktorej bol uložený sarkofág s vlastnou sedlovou strechou. Chýbali tam všetky vzácne artefakty, lebo hrobku pár rokov po pohrebe vykradli. Po vlámaní dovnútra natiekla voda, ktorá na 1 600 rokov celý nález zakonzervovala, a tak sa veľa organických vecí, hlavne z textilu, kože a dreva, zachovalo. Nálezy sme odobrali do blokov a odviezli ich do Nemecka, lebo u nás nie sú možnosti na konzervovanie a spracovanie organického materiálu.

Bežne archeológ pracuje v teréne so sondami, lopatami a rôznymi väčšími nástrojmi. Ja som roky sedela za operačným mikroskopom, skúmala jednotlivé bloky a po milimetri som odkrývala organické zložky. Vďaka tomu sme objavili napríklad zvyšky zlatých nití alebo fragmenty vlnenej farebnej tapisérie, ktoré by sme počas výskumu v teréne nenašli.

Istý čas si pracovala a žila v zahraničí, dlhšie však bývaš na Nivách. Prečo si si vybrala práve túto štvrť?

Žijem tu od roku 2003, keď sme s manželom hľadali spoločné bývanie. Naskytla sa nám možnosť ísť do 500 bytov do malého bytu jeho babky. Tam sme fungovali asi osem rokov a Mlynské nivy sme si natoľko zamilovali, že sme nechceli ísť inam. Trvalo dva roky, kým sa nám tu podarilo kúpiť byt.

500 bytov je najstaršia sídlisková štvrť v Bratislave. Máš pocit, že ľudia, ktorí tu žijú, tvoria komunitu? Ak áno, zapájaš sa nejako do jej fungovania?

Mám pocit, že susedská komunita sa tu pomaly tvorí. Žijú tu rôzni ľudia – od starousadlíkov až po novú krv v podobe mladých ľudí z celého Slovenka. Podobne, ako to bolo bežné v minulosti, aj dnes vidím, ako sa ľudia chcú stretávať, zaujímajú sa o svoje okolie a chcú ho zveľaďovať.

To bol aj jeden z dôvodov, prečo sme so susedou Slávkou založili FB stránku Susedia z 500 bytov. Ako prvú sme tam hodili výzvu na jesenné upratovanie štvrte. Prišla hŕstka ľudí s deťmi. Pozbierali sme smeti a upratali miesta, ktoré nás najviac trápili. Potom sme sa zišli na ihrisku, urobili si piknik a dohodli sme sa, že budeme pokračovať. Na jar sme organizovali ďalšie upratovanie a zrazu prišli ľudia s lopatami, hrabľami, vreckami a bolo ich oveľa viac. Urobili sme gruntovné upratovanie celej štvrte a niektorí susedia, ktorí nemohli prísť, nám poslali fotku, ako si to „nahradili“ na ďalší deň. V lete sme zase zorganizovali susedský bazár, kde prišlo okolo 100 ľudí, a aj tam sme videli, že o podobné aktivity je záujem.

Príde mi neuveriteľné, ako málo stačí, aby dal človek ľudí dokopy a inšpiroval ich k nejakej aktivite. Napríklad chalani, ktorí sú správcami blokov na Budovateľskej, minule na vlastnú päsť čistili podchod od pavučín a psích výkalov. Brali to tak, že keď sa už začalo upratovať, tak v tom treba pokračovať. Veľmi ma potešilo, že ľudia začínajú veci robiť sami.

Máš pocit, že zmenou zloženia obyvateľov prebieha premena Nív aj na hlbšej úrovni? Na čo sa podľa teba Nivy transformujú?

S vybudovaním autobusovej stanice sa Nivy stanú prvým miestom, s ktorým sa v Bratislave stretnú turisti a cestujúci. V uliciach naokolo teda bude viac ľudí a ruka v ruke s tým pôjde vznik nových prevádzok. To je z môjho pohľadu najväčšia zmena, ktorá nastane. Mlynské nivy sa stanú súčasťou centra mesta, jeho dynamiky a života.

Vo svojej štvrti sa aktívne angažuješ a tvoje aktivity už prinášajú aj prvé úspechy. Čo by si poradila ľuďom, ktorí by chceli začať budovať susedskú komunitu vo svojom okolí?

Tiež som nad tým rozmýšľala, lebo 500 bytov je špecifické miesto. Aj keď neviem, akí ľudia žijú inde a ako sa tam funguje, myslím si, že prvý krok je osloviť suseda. Skrátka, prihovoriť sa niekomu na ihrisku cez deti alebo na káve a porozprávať sa o problémoch, ktoré trápia všetkých.

My tu máme napríklad veľký problém s bezdomovcami, ktorí robia hroznú špinu pri detskom ihrisku. Toto nás spája, a to až do takej miery, že mnohí susedia to aktívne na dennej báze riešia. Cez problémy sa dá spájať a pokračovať ďalej v budovaní komunity.

Nivy prechádzajú už niekoľko rokov pomerne veľkou premenou. Ako zatiaľ hodnotíš tieto zmeny?

Keď sa začala výstavba na Nivách, tak prišli sťažnosti na hluk, špinu a na to, že stavba v rôznej miere znemožňuje ľuďom normálne fungovať. Aj ja by som sa mohla sťažovať, no uvedomujem si, že to je stavba, ktorá sa raz skončí a prinesie nám vyššiu kvalitu života.

Ľudia, ktorí sa rozčuľujú, akoby zabúdali na fakt, že žijú v centre hlavného mesta, ktoré rastie. Podľa mňa to teda musíme akceptovať. Okrem toho si mnohí neuvedomujú, že stúpne aj hodnota našich bytov a celá štvrť získa úplne novú dimenziu.

Dnes nám tu neuveriteľne chýba veľký obchod s potravinami. Malá Billa je pre toľko ľudí v podstate nič a trhovisko na Miletičke je fajn, no potrebujeme normálne, veľké potraviny – to si myslím uvedomuje každý, kto tu žije. Potrebujeme tiež poštu, ktorá nám tu už roky chýba, a reprezentatívnu autobusovú stanicu.

Niektoré budovy už stoja, ďalšie postupne rastú a okrem pracujúcich priniesli aj nové možnosti. Máš pocit, že sa Nivy menia a začínajú žiť?

Určite áno. Práve to je asi najväčšia zmena za tých 16 rokov, čo tu bývam. V roku 2003 bolo okolo Duláku len pár hrozných podnikov. Teraz tu postupne vznikajú malé obchodíky, bistrá a podniky ako Fertucha na Košickej alebo Viecha malých vinárov, čo ma veľmi teší. Celá štvrť sa rozvíja a podľa mňa k lepšiemu.

Na Nivách si doma, ktoré miesta sú však pre teba istým spôsobom výnimočné?

Jedným z nich je určite Mono café. Pre mňa to je srdce štvrte a najlepšia káva v meste. Ďalším takýmto miestom je pre mňa Žufaňa. Chodila som tam pravidelne ešte ako tehotná a moje deti vlastne vyrástli na strave odtiaľ. Zbožňujú frankfurtskú polievku, ktorú tam raz za čas majú, a preto mi kuchár Jano sľúbil, že mi dá vedieť dopredu, keď ju bude robiť.

Toto je pre mňa dôležité – nepotrebujem anonymitu, skôr byť medzi príjemnými ľuďmi, s ktorými mám hlbší vzťah. V týchto podnikoch mám presne ten pocit, že som viac ako zákazník.

Potom tu mám rada rôzne zákutia, nádherne upravené predzáhradky. V neposlednom rade sú to detské ihriská, kde som strávila roky. Volám to trojkombo Medická-Budovateľská-Páričkova a s deťmi už presne vieme, kedy a kde stretneme kamarátov.

Výstavba sa onedlho skončí a štvrť dostane novú podobu. Na čo sa najviac tešíš?

Určite na novú autobusovú stanicu – konečne sa bude dať normálnym spôsobom cestovať a poskytne tiež občiansku vybavenosť, ktorá tu dnes chýba. Na jej streche má byť aj väčšia plocha na hranie a šport, takže v Bratislave pribudnú nové veci, ktoré budeme s deťmi objavovať.

Okrem toho dúfam, že sa nám podarí so susedmi ešte viac zomknúť a vytvoríme v tejto štvrti niečo spoločné. Možno komunitné centrum alebo záhradu, kde by sme sa mohli stretávať, vymieňať si informácie a lepšie komunikovať. Verím tomu, že aj keď je to ťažký proces, tak sa nám to spoločne podarí.

Foto: Dominika Behúlová