Očný chirurg Pavol Veselý: Každý, kto pracuje s počítačom, by mal vonku stráviť dve hodiny denne

Pavol Veselý pochádza z rodiny očných chirurgov. Spolu s rodičmi zúročil skúsenosti troch generácii a založili na Nivách vlastnú očnú kliniku – Vesely. V centre Bratislavy tak už viac ako 8 rokov nájdete popredných odborníkov na mikrochirurgiu oka, ktorí na Slovensko priniesli viacero inovatívnych operačných a liečebných postupov.
Pre viac obsahu skroluj nižšie
23. Október 2019

Pri stretnutí v jeho ambulancii nám doktor Veselý prezradil, či sa bojí, že ho niekedy nahradia stroje, a prečo je aj v očnej medicíne najdôležitejšia prevencia. Keďže pracuje a žije vo štvrti Nové Nivy, hovoril aj o tom, ako sa pozerá na zmeny, ktoré sa v jeho susedstve dejú.

Máte rovnaké povolanie ako rodičia. Viedli vás od malička k tomu, že raz budete očným chirurgom?

Okrem rodičov bol očným lekár aj môj dedo, takže som od mala vyrastal v medicínskom prostredí. Necítil som však nejaký tlak, skôr som registroval, že máme doma kopu kníh a otec chodí do nemocnice. Rodičia ma nikdy neviedli k štúdiu medicíny, videli ma skôr ako právnika alebo pri inej práci s ľuďmi.

A predsa ste nakoniec skončili pri medicíne. 

Veľakrát som sa po škole sa zastavil u rodičov v práci, vnímal som medicínske prostredie a vzťahy, ktoré v ňom sú. Okrem otca je lekárom aj brat. Obaja boli mojimi vzormi a človek chce svoje vzory napodobňovať, aj keď vyrastie. Medicína teda bola logickým vyústením mikrovplyvov, ktoré sa okolo mňa vyskytovali.

Od začiatku vás lákala očná chirurgia?

Nemám povahové bunky na veľkú chirurgiu. Vedel som, že budem skôr smerovať do malého odboru, takže prichádzalo do úvahy očné, ušno-nosno-krčné a krátku chvíľu aj neurológia alebo psychiatria. Potom to už išlo vylučovacou metódou. Samozrejme, že som si uvedomoval aj to, že by bolo veľmi milé byť tretím očným lekárom a že učiť sa od rodičov je jednoduchšie ako od niekoho cudzieho. Povedal som si, že to vyskúšam a nakoniec som v odbore už 17 rokov.

Dnes ste popredným špecialistom na sivý zákal. Je pravda, že ste do odboru priniesli viacero inovatívnych postupov?

Priniesol som na Slovensko zopár nových operačných techník, ale musím dodať, že ak by som ich nepriniesol ja, urobil by to niekto iný. Ja som ich mohol priniesť, lebo som pôsobil v zahraničí, kam tie technológie prišli skôr. Netvárim sa však, že som spasil slovenskú oftalmológiu.

S docentom Studeným sme ako prví zaviedli operačný postup ochorenia rohovky zvaného keratokonus. Bol však iba logickým vyústením práce väčšej skupiny ľudí. Môžeme hovoriť o nejakom prvenstve, ale nie je to nič, čo by sa bez nás nestalo. Neobjavil som žiarovku ani nerozbil atóm.

Existujú vo vašom odbore úkony, pri ktorých technológia časom plnohodnotne nahradí človeka?

Dnes už je veľa úkonov, ktoré robí stroj pod dohľadom človeka. Alebo ich robí človek za veľmi výraznej pomoci stroja.

Viete uviesť nejaký konkrétny príklad?

V očnej chirurgii sa vždy používali nástroje, bez nich by skrátka nebola možná. Kým kedysi sa robili korekcie dioptrických chýb pomocou rôznych typov nárezov rohovky, dnes sa dá celý proces dá urobiť laserom.

Ak to veľmi zjednoduším, tak lekár do stroja zadá správne informácie, stlačí pedál, laser urobí celú korekciu dioptrickej chyby, doktor pedál pustí, vykoná potrebné úpravy a človek odchádza domov. Čiže samotnú korekciu už vykoná prístroj namiesto človeka. Aj v blízkej budúcnosti však bude stroj stále potrebovať „dozor“ človeka.

Venujete sa špecifickému odboru, ktorému široká verejnosť nemusí vždy rozumieť. Existuje nejaká téma, ktorá by mohla mať významný prínos aj pre ľudí mimo odbornej komunity, ak by sa dobre vysvetlila?

V medicíne je takáto téma všade – je ňou prevencia a je jedno, či ide o prevenciu úrazov, ochorení alebo vzniku tupozrakosti. Samozrejme, že sú ochorenia, ktorým sa ani prevenciou nedá zabrániť, a tie treba liečiť. Prevencia je však najdôležitejšia a treba s ňou začať už v detskom veku.

Je niečo, čo môže každý človek urobiť pre zdravie svojich očí už dnes?

Preventívna prehliadka a pobyt v exteriéri sú dve zásadné veci. Dieťa treba zobrať na prehliadku, keď má okolo troch rokov, alebo ak škúli, tak hneď. A každý by mal tráviť dostatočne veľa času v prírode alebo niekde vonku.

Vaša klinika je v centre mesta v susedstve Nových Nív, ktoré sa dajú považovať za biznisový distrikt mesta. Čo odporúčate ľuďom, ktorí každý deň pracujú dlhé hodiny s počítačom?

Aby aspoň dve hodiny denne strávili v exteriéri, napríklad v parku, kde si oči dokážu oddýchnuť. Ľudia z Twin City majú v okolí dosť zelene a pekných verejných priestorov, kam môžu ísť. Kancelárske prostredie je samo osebe strašne suché a monitory znásobujú suchosť. Okrem toho vyžarujú teplo, ktoré sála priamo do očí a tváre.

Navyše, keď sa človek pozerá na monitor, zabúda žmurkať. Dochádza tak k vzniku syndrómu suchého oka. Ľudia, ktorí sedia dlho za monitorom, by tak mali pravidelne používať umelé slzy, aby oči neboli vyčerpané a dlhodobo vystavené sálavému teplu.

Myslíte si, že poloha kliniky ovplyvňuje aj vašu klientelu?

Myslím si, že ľudia na Slovensku sú stále zvyknutí chodiť do centra mesta za službami, ktoré potrebujú. Je pravda, že nás obklopujú nákupné centrá z každej strany, no ľudia v nich naše služby nehľadajú.

Táto lokalita bola aj jedným z faktorov, ktorý nám pomáhal pri rozhodovaní, kde kliniku otvoriť. Karadžičova ulica je súčasťou mestského okruhu, po ktorom prejde veľké množstvo ľudí, a tak si k nám ľahko nájdu cestu. Zhodou okolností mám prácu len 450 metrov od bytu, čo je šťastná náhoda a veľké plus pre moje pohodlie.

Pracujete v jednej z budov CBC, ktoré sa doteraz považovalo za modernú biznisovú časť tejto štvrte. Teraz hneď vedľa vyrastajú Nové Nivy. Vnímate to ako rozšírenie alebo ako úplne novú časť?

Viem, že je to otázka estetiky a osobného vkusu, no mne osobne sa zástavba CBC nepáči, teda okrem budovy 5, v ktorej sídlime a ktorá je písaná úplne iným perom. Zvyšok mi príde ako veľmi účelová architektúra. Trochu ma mrzí, že sa z Karadžičovej nestal bulvár, kde by boli širšie chodníky a väčšie trávnaté plochy.

Naopak, keď sa pozriem na Twin City, to je architektúra, ktorá sa mi páči. Je oveľa nižšia, kompaktnejšia. Tehlový obklad imituje prírodné prostredie lepšie ako sklenené obklady, v ktorých sme my. Čiže do istej miery závidím tým, ktorí v tejto lokalite pracujú, aj keď sme odtiaľ len na skok. Ako obyvateľ Karadžičovej 7 sa neviem dočkať, kedy výstavba skončí, aj keď ma teší pozerať sa na to, ako to celé rastie, a fascinuje ma to. A dúfam, že po dokončení osadí HB Reavis na trávniky betónové ihlany, ktoré zabránia ľuďom parkovať na tráve.

Aké ďalšie vlastnosti by podľa vás mali mať mesto a štvrť navrhnuté pre ľudí?

Mesto by malo vychovávať a pomáhať. Pomáhať uľahčovať život ľuďom, ktorí tam žijú. A je jedno, či niekde urobí priechod pre chodcov, alebo umožní spoločenstvu ľudí zriadiť si park. S pomocou veľkých firiem by teda malo vychovávať ľudí, aby si uvedomovali, že aj prostredie mimo bytu je súčasťou ich životného prostredia a treba sa oň starať. Lebo za to, ako Bratislava a jednotlivé štvrte vyzerajú, nemôže primátor či developeri, za to môže každý z nás.



Foto: Dominika Behúlová