Jasmína a Pavol pracujú v úplne odlišných oblastiach, obaja sa však vďaka svojej snahe a schopnostiam dostali k vysnívanej práci v exkluzívnych zahraničných spoločnostiach. Napriek tomu, že žili v mestách ako Londýn, New York alebo Paríž, domovom sú pre nich stále aj Mlynské nivy, ktoré podľa nich menia Bratislavu na veľkomesto.
Jasmína, ty pre Givenchy pracuješ ako retail merchandiser. Čo presne je náplňou tvojej práce a ako si sa k nej dostala?
Jasmína: Predstavte si novú kolekciu, ktorá má povedzme 400 kusov oblečenia. My musíme tento počet zredukovať a navrhnúť globálnu nákupnú stratégiu, ktorú potom prezentujeme obchodníkom z jednotlivých regiónov.
Pomáhame im vyberať si kúsky, ktoré ladia s kreatívnou víziou kolekcie, a zároveň sú zaujímavé biznisovo. Musíme myslieť na to, ako bude vyzerať obchod – je dôležité vybrať rôznorodé kúsky a sezónne farby.
Študovala som merchandising so zameraním na nákup a plánovanie na Fashion Institute of Technology v New Yorku a presne to dnes aj robím. Nakupujem kolekcie, ktoré budú reálne v obchodoch. V zásade ide o to, aby bol správny produkt na správnom mieste v správnom čase a v správnom množstve.
Skončila si štúdium v New Yorku a rovno ťa prijali do Givenchy?
Jasmína: Nie, nie. Odišla som na juh Francúzska, aby som si dorobila titul Master. Študovala som tam odbor Luxury Management, ktorý nebol zameraný iba na módu, ale aj na marketing rôznych biznisových odvetví.
Súčasťou posledného ročníka bola povinná záverečná stáž. Mne sa podarilo dostať na merchandising do Givenchy, kde som robila merchandising asistentku pre globálnu centrálu. Na konci stáže mi ponúkli stálu prácu, kde som sa najprv venovala všetkým kategóriam, potom samostatne mužskej a ženskej časti.
Je v tom nejaký zásadný rozdiel?
Jasmína: Nakupovať ženské kolekcie je ťažšie, pretože ženy viac prihliadajú na intuíciu a emócie. Mužské kolekcie sú zasa komerčnejšie, pretože muži viac nakupujú mozgom.
Znie to až neuveriteľne, že po prvej stáži v módnom biznise ti rovno ponúkli prácu v módnom dome, ako je Givenchy. Ako sa ti to podarilo?
Jasmína: Ja som stážovala už v New Yorku popri škole, pretože v tomto odvetví je veľmi dôležité získať prax čím skôr. Začínala som stážou a neskôr prácou na polovičný úväzok v newyorskej šperkárskej značke Dannijo. V rámci štúdia sme museli mať jednu stáž, no ja som si chcela vyskúšať prácu v rôzne veľkých firmách z rôznych odvetví.
Aj keď to bolo pre mňa ako zahraničného študenta ťažšie, podarilo sa mi stážovať dva semestre v Chanel, kde som sa venovala nákupu v hodinkárstve a vzácnych šperkoch. Bola to skvelá skúsenosť, ktorá mi pomohla pri prihlasovaní na školu aj pri získaní práce v Givenchy.
Pavol, prejdime k tvojmu príbehu. Aj ty si začínal štúdiom a postupne sa vypracoval na svoju dnešnú pozíciu?
Pavol: Po maturite som odišiel do Londýna, kde som sa chcel vzdelávať v gastronómii. Na Slovensku ma žiadna škola nezaujala, a aj keď sa dnes status povolania kuchár mení, pred 8 rokmi to bolo inak. Okrem toho tu nebola ani žiadna reštaurácia, v ktorej by som chcel pracovať a učiť sa variť.
Tvoju kariéru teda naštartovali skúsenosti z Londýna?
Pavol: Z hľadiska gastronómie ma to veľmi neposunulo – v pube, kde som robil, sme každý deň varili to isté menu, čo bolo ubíjajúce. Zhodou okolností som sa však na jednu zmenu ocitol pri bare a nakoniec som skončil ako vedúci zmeny, naučil som sa teda úplne iné veci.
Potom som sa vrátil na Slovensko s tým, že budem v Prahe študovať manažment a marketingovú komunikáciu v hotelierstve. Po pár mesiacoch som videl, že sú to zbytočne vyhodené peniaze. Školu som prerušil a naplno sa venoval prevádzkovaniu Nu Spirit Clubu a Baru, až kým sme sa s Jasmínou neodsťahovali na juh Francúzska do Antibes. Bola ideálna príležitosť vrátiť sa k môjmu pôvodnému snu.
Takže si bol kuchár takmer bez skúseností v novom prostredí. Ako dlho trvalo nájsť reštauráciu, v ktorej ti dali šancu?
Pavol: Vytlačil som si 5 životopisov, zostali mi 4. V kuchyni je presne vyrátaná pracovná sila, aby sa s odretými ušami všetko zvládalo. Nikto nemá čas robiť výberové konanie ako vo veľkých firmách – ľudia sa prijímajú, len keď je to nevyhnutné. V Antibes som mal šťastie, lebo šéfkuchár zrovna niekoho akútne potreboval, bol mi ochotný dať šancu a aj ma niečo naučiť.
Jasmína: Hlavne videl, že máš chuť učiť sa. Všimla som si, že toto je dosť rozdiel medzi ľuďmi so západných krajín a Slovákmi. Vravia o nás, že máme neuveriteľnú chuť učiť sa a makať.
V Antibes si získal potrebnú kvalifikáciu a schopnosti, aby ťa v Paríži vzali do reštaurácie s michelinskou hviezdou?
Pavol: V Paríži to bola kombinácia správneho načasovania a vytrvalosti. Ja som si vytypoval Ze Kitchen Galerie, vyvolával som im a posielal maily, až kým ma nepozvali na pohovor.
Aj tu šéfkuchár akútne potreboval človeka a okamžite sme si s ním sadli. Svoju robotu som mu ukazoval v telefóne – boli to fotky jedla, čo som deň predtým varil Jasmíninej mame na narodeniny. Napriek tomu, že ostatní uchádzači chodili v oblekoch a so zalaminátovanými portfóliami, tak dal šancu mne.
Aké boli začiatky v reštaurácii na tejto úrovni? Prekvapili ťa niečím Francúzi?
Pavol: Na úvod ma dali na najťažší post – prílohy. Ide o najdynamickejšiu pozíciu, pretože človek robí veľmi veľa vecí naraz. Prvé týždne to bolo pre mňa utrpenie: kričali na mňa, nadávali mi a neskôr mi vraveli, že si mysleli, že to nezvládnem a vykašlem sa na to. Ja som vydržal a po nejakom čase už bol aj môj nadriadený unesený, keď prišiel ochutnať.
Čo všetko si musel zvládnuť, kým ťa povýšili na pozíciu sous-chefa?
Pavol: Rok som robil mäso a ryby, čo sa považuje za kráľovský post. Teraz ako sous-chef robím omáčky a počas servisu robím plating, teda ukladám jedlo na tanier. Zároveň sa zúčastňujem na kreatíve a s hlavným šéfkuchárom vymýšľame nové jedlá a menu.
Z vašich slov je jasné, že ste obaja žili v najväčších svetových metropolách. Ktoré mesto považujete za domov?
Jasmína: Pomaličky sa ním stáva Paríž, no inak je to stále okolie Svätoplukovej, kde bývame, keď sme v Bratislave.
Pavol: Určite Paríž. Stále je to však aj bratislavský trojuholník Záhradnícka – Svätoplukova – Nu Spirit Bar.
Spomínali ste, že sa na Slovensko vraciate párkrát do roka. Ako vnímate zmeny, ktoré sa v Bratislave dejú?
Jasmína: Minule som vystúpila na autobusovej stanici a nevedela som trafiť domov, pretože sa to tu za 4 mesiace úplne zmenilo. Mne sa vkusná urbanizácia so zachovaním prvkov pôvodného mesta páči – je to posun celých Nív k lepšiemu. 500 bytov bolo vždy super, lebo je tu všetko, čo človek k životu potrebuje, a pritom na skok do Starého Mesta. Som rada, že okolie rastie, zmodernieva a z Nív sa stávajú Nové Nivy. Mám rada mrakodrapy a pohľad z mosta Apollo na to, ako sa mesto rozrastá, ma poteší vždy, keď idem z letiska.
Pavol: Ja som vždy šokovaný z toho, koľko sa toho za krátky čas podarilo zmeniť. Tiež to vnímam pozitívne, pretože sa stavia na miestach, ktoré boli prázdne alebo potrebovali výrazne oživiť.
Chýba vám v Bratislave niečo, čo ste videli v iných mestách? Niečo, čím by sa mohla Bratislava inšpirovať?
Jasmína: Ja mám veľmi rada veľké mestá a táto vznikajúca štvrť mi navodzuje pocit veľkomesta. Keď som pred 8 rokmi odchádzala, tak tu nebolo nič. Postupne sa tu otvárajú kaviarne, reštaurácie a malé obchodíky. Vždy, keď prídem, tak si dám taký malý okruh po okolí, aby som zistila, čo je nové. Stále mi však chýba možnosť zohnať hocičo v hocijakom čase, ako to býva v iných veľkomestách.
Pavol: Mne tu občas chýba anonymita veľkomesta, kde človek takmer nikoho nepozná. Na druhej strane v Paríži mi chýba tá komunitnosť Bratislavy, kde človek pozná skoro všetkých. Okrem toho ma teší, že sa tu dvíha úroveň gastronómie. Vracajú sa ľudia ako my dvaja, ktorí sem prinášajú skúsenosti zo zahraničia.
Máte zaužívané zvyky alebo miesta, ktoré musíte vždy po návrate navštíviť?
Jasmína: Pre mňa je to káva na terase v Café Gaudí a raňajky v Žufani.
Pavol: Ja vždy idem pozrieť do Nu Spirit Baru a skontrolovať, či Vietnamci na Miletičke stále dobre varia. Nikdy nevynechám ani niektoré z klasických slovenských jedál s knedľou v Meštianskom pivovare a zmrzlinu, ktorú mám rovno pod domom.
Viete si predstaviť, že by ste sa vrátili a znova tu žili?
Jasmína: Vždy, keď som tu, tak uvažujem nad tým, aké super by bolo tu bývať. Mám pocit, že v Bratislave ide život o niečo pomalšie. Ak by sme sa niekedy vrátili, tak určite chcem bývať na Nivách.
Pavol: Určite sa raz chcem vrátiť na Slovensko, a keď, tak jedine do tejto štvrte. Rád by som však ešte predtým nabral čo najviac skúseností v zahraničí.
Foto: Dominika Behúlová